Jdi na obsah Jdi na menu
 


8. hriechov- Epilog


Na staré hriechy sa ma zabudnúť ale iba to takej miery aby sme sa vedeli poučiť z ich chýb a vyvarovať sa ich!

Žena zprahnutá mrazom a vetrom, ktorý jej šlahal popod nohy ako bežala po orosenej skorej rannej tráve. Jej červené pery nepripomínali krvv ledn svojou farbou ale aj chuťou, ktorá ostávala na nich od starých hriechov za ktorými postavila hradbu a snažila sa na ne zabudnúť. Akoby Čierne havrany ukradli kúsok polnoci a ušili z neho závoj v podobe uhlových vlasou rozprestierajúci sa na plecia. Búrkové nebo akoby zrodilo iba dve jediné šedé kvapky a darovala ich žene ako oči. A to všetko podtrhovala jej belostná tvár, ktorá bola ako čerstvo napadnutý sneh- chladná, neporušená a biela ako krieda.
Utekala tak zúfalo celým mestom a následne obrovskou lúkou akoby vedela kam. V rukách niesla akýsi biely uzlíček. Zrazu dobehla k bariere čierneho lesa ale ani to ju nezastavilo. Bežala ďalej cez hustý a chladný les až kdesi do jeho stredu. Bezmocne sa oprela o kmeň obrovského dubového stromu aby sa trochu vydýchala a vzápetí jej zrak skĺzol na čierny mramorový palác. Položila biley nevinný uzlík pred dvere a utiekla.
Asi o pol hodinu sa dvere otvorili a von vyšla postaršia rozospatá vlkolačka. Jej svietivé ćervené vlasy jej kde, tu opriadol šedý svit luny a starostí s ňou spojených. Oči čokoládovo hnedé zakrývala dlhými riasami a tvár medovej farby kde tu zdobila vráska múdrosti alebo ju pretínal šrám.
Zrazu si všimla belučký uzlík pred dverami a opatrne ho vzala do rúk. Spod bielej perinky na ňu vykuklo novorodené dieťatko. Tvár malo kriedovo bielu, oči krvavo červené a z nevinných detských ústočiek v ktorých neboli žiadne zúbky trčali iba dva špicaté upírske špicáky kúsok vyčnievajúce z malých úst.
Vlkolačka vošla s dieťaťom dovnútra a jemne ho položila na stôl. Zrazu si v perinke dieťatka všimla pribalený a starostlivo schovaný zašlí pergamen. Keď ho rozbalila okamžite spoznala to čierne, úhľadné aj keď miestami roztrasené písmo svojej dávnej priateľky a oči sa jej zaliali slzami.
,,Nebudem plakať, nebudem plakať! Vlkolačky predsa neplačú!´´opakovala si pre seba ako vtedy pred mnohými rokmi.

Milá Lilly,
Viem, že je to už moho rokov ale stále pevne dúfam, že naše priateľstvo je večné. Pred pár mesiacmi seom sa dozvedela, že som tehotná. Veľmi sme sa s Harrym tešili a keď sa narodilo dieťatko bola som najštasnejšia na svete. Moja matka však raz povedala: Tvoje upírske srdce ostane navždy také aké je a práve pod ním sa zrodí nová nádej. A mala pravdu. Aj keď vtedy moje upírske ja opustilo moje telo a odišla s ním aj chuť po krvy srdce ostalo také akým bolo. V teň deň my ostala v duši akoby diera, ktorú nič nedokázalo zaplátať až do dnes. Narodila sa mi dcéra, ktorú budem nadovšetko milovať. Bohužial on nemôže ostať v tomto svete. Ľudia by ju neprijali takú aká je. A tak, I keď ma to nevýslovne bolí a opäť to trhá moju dušu na malinké kúsočky sa jej musím vzdať. Verím, že ty si tým pravým človekom, ktorý dokáže vychovať moju milovanú dcérku. Staraj sa o ňu s láskou akoby bola tvoja vlastná. I keď ty si my v živote preukázala vela služieb táto je tá posledná. Stráž ju a vychovávaj so spomienkou na mňa.
S láskou tvoja Katie Lisa Mich Boltnová
Horké vlkolačie slzy zmočili pergamen a Lilly bolestne privrela oči. Pred ňou ležalo maličké dieťatko bez mami.
Vzala bábetko do rúk a odniesla ho do hostovskej izby, kde ho položila na mäkkú postel.
,,Spinkaj dieťa lásky. Ja ťa budem učiť milovať všetko živé vtomto lese, ja ťa budem učiť správne sa rozhodovať a ja ťa budem učiť vládnuť budúca kráľovná. To ti teraz na mieste slubujem pri svätej pamiatke upírskej princezny Katie Lise Mich a pri všetkých svätcoch. Ale Teraz spi na to bude dostatok času. Spinkaj Princezná Daizy Lisa Mich!´´Predniesla do ticha miestnosti a sfúkla sviečku, ktorá jediná osvetlovala tmavú miestnosť. A hoci bolo ráno malá Daizy sa pomrvila v perinke a spokojne zaspala.

<

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář